MIROSLAV BARTOŠ
   
   
   
    VÝTVARNÁ TVORBA LITERÁRNA TVORBA VÝSTAVY ŽIVOTOPIS KONTAKT    
 
2015
Ticho rúk / Haiku
Obálka - Ticho rúk / Haiku

Tisícročia v minútkach

„Sedemnásť slabík.

Pridlhé na ozvenu,

dosť na vyznanie.“

 

Takto poeticky definuje starý japonský literárny útvar – haiku (17. – 19. st.) spisovateľ Miroslav Bartoš vo svojej básnickej zbierke Ticho rúk. Zároveň nás týmto trojverším „upozorňuje“ na veršovú skratku a myšlienkovú, pocitovú hĺbku tohto žánru. Kniha pozostáva z vyše 200 haiku, ktoré rozdelil do dvoch častí: Pramienky ticha a Dar ticha.

Uvedené názvy jasne vypovedajú o jeho zámere – vyvolať v nás široké spektrum pocitov, no predovšetkým vnútorný pokoj a súlad.

Dôležitú úlohu pri zhmotňovaní autorovho vnímania sveta majú okrem mysle i jeho ruky. Práve ony „slová ticha“ prinášajú, zaznamenávajú to, čo je pominuteľné – krásu prírody, chvíle zaľúbenia, radosti, nostalgie alebo rozčarovania, smútku z ťažkej osobnej či spoločenskej situácie.

 

Len jedným haiku, 17 slabík v troch veršoch (5, 7, 5), Bartoš pre nás otvára priestor na vnútorné doznievanie, rozjímanie, opätovné prežívanie, jednoducho nám poskytuje čas na samých seba. Môžeme sa zastaviť, či vrátiť v čase, ponoriť sa do ticha a nechať sa unášať impresiami, zmyslovosťou, významovou čistotou, zvukomalebnosťou, jednoducho si tak „haiočkať“ v rytme slova, v pohybe života, odkrývať pravdy, overené tisícročiami ľudskej existencie, a tak si uvedomovať, že  ľudská duša nezaniká, že tu všetko už raz bolo, že sme súčasťou niečoho veľkého, čoho zmysel nám často uniká v zhone každodennosti. Autor nás upozorňuje na tento zázrak života, na jeho kontrasty, paradoxy, ktoré v konečnom dôsledku vytvárajú harmóniu. Tým v nás vyvoláva pocity bezpečia, istoty, podporuje nás vo viere, že život je večný.

 

Ticho rúk ponúka verše – ruky, ktoré pomáhajú, pohládzajú, utišujú, rozradostňujú, objímajú, veď v objatí najviac vnímame krásu ticha – jeho dar. Slová navyše sú zbytočné, preto výber básnickej formy haiku považujeme za najvhodnejší (viac v Doslove P. Mišáka). Každé slovo má v nej svoje miesto a silu, čas a priestor, čím nám môže pripomínať naše príslovia, porekadlá, ale i aforizmy.

Bartošovu knihu haiku by sme mohli prirovnať k tzv. jednohubkám, k minútkam s výraznou, bohatou chuťou, ktorú autor dosahuje výberom pestrých výrazových prostriedkov (poetizmy, novotvary, neologizmy, a i. ), obsahovými kontrastmi: neha – údernosť, pokoj – pohyb, ticho – hluk, pokora – vzdor, osobné – spoločenské apod. Súčasťou básnickej zbierky sú aj autorove ilustrácie, ktoré ju nevtieravo, jemne umocňujú. A ako to už pri jednohubkách býva, keď začneme, nevieme (alebo skôr nechceme) prestať. Čítame, vnímame, vychutnávame si ich – jedno haiku na jeden nádych a výdych, na jeden hlt... a jeho chuť sa pomaly rozplýva, všetko v nás doznieva. V tichu.

Slávka Sudorová

 

2015
Ružový akt
Obálka - Ružový akt

Ako liahnutie motýľov, na ktoré sa schádzajú obdivovatelia veru aj zďaleka do botanickej záhrady, tak rozohral svoju hru so slovom a obrazom dvojdomý umelec – básnik a maliar (viac platí obrátené pradie, vidí sa mi) Miroslav Bartoš vo svojej najnovšej (v poradí ôsmej) knižke básní Ružový akt.

Nič nemá spoločné so sentimentom, ktorý sa (neprávom) pripisuje ružovej farbe. Je to poézia vyhraná i vyhranená. Vyhranená predovšetkým obsahovo, keď v necelej päťdesiatke básní je necelá tretina venovaná azda najznámejšej slovenskej výtvarnej škole a ešte konkrétnejšie jednému z jej najvýraznejších predstaviteľov Mikulášovi Galandovi. A vyhranená je to knižka aj tvarovo. Autor si vybral sonet a hru s ním vyviedol do rovín, výšok i hĺbok tak, ako to vedeli len čarodejníci farieb okolo Galandu (a Fullu) vyvádzať s tvarmi a podobami. Inšpirácia ružovou farbou z titulu knihy a básne (v podnázve  venovanej Mikulášovi Galandovi, aby čitateľ nebol na pochybách) samozrejme nie je náhodná, ale práve a presne evokujúca cez jeden z najznámejších Galandových obrazov už spomínanú maliarsku školu/skupinu/epochu – legendu.

Bartošov sonet nie je otrockým pridržaním sa pravidla tvorby tohto útvaru. Naopak, je hrou s jeho základnými prvkami, ale aj s organizáciou (i metrom a rytmom) a lokalizáciou veršov, kde ľubovoľne zamieňa nielen tradičné štvor- a trojveršia, ale aj ich náplň, kde téza nasleduje po antitéze a niekde ich obe predbehne syntéza.

Skúsenejší čitateľ by si mohol v týchto súvislostiach spomenúť na majstrovské diela poetizmu, ktorý k nám prenikol od Nezvala a Seiferta a udomácnil sa najmä vďaka Novomeskému. Časová zhoda tvorivých nástupov M. Galandu (Ľ. Fullu) a Novomeského literárnych počiatkov (mimochodom umelecky najpôsobivejších) môže mnohé vysvetliť. Myslím však, že netreba. Bartoš to svojou knižkou veršov vysvetľuje dostatočne. 

Knižka už na prvý pohľad prezrádza, že vychádza z autorskej, graficko-výtvarno-textovej dielne Bartošovcov (otca Miroslava a syna Petra) a že si prizvali na výrobu vydavateľstvo a polygrafický závod GEORG Žilina. Výsledkom je príjemne pôsobiaci artefakt, celok, v ktorom výtvarná stránka (aj knižnografická) nielen korešponduje, ale aj oku príjemne harmonizuje s textami. Čitateľovi sa ňou dostáva opäť jedinečná príležitosť na konfrontáciu s básňou, básnikom a jeho videním.

 

Peter Mišák

2012
Radosť/keď mi dáš znamenie
Obálka - Radosť/keď mi dáš znamenie

"Bartošov básnický pohľad sa stáva nadhľadom. Obrazy sú plné zvukov a skoro až expresivity v slove i stavbe verša. Akoby sme si zaskočili na kus reči k Stachovi, Ferlinghettimu (či iným „chlapcom“ z beat generation) i k Vajanskému. Romantizujúce. Personifikujúce. A nenápadne do krajiny opäť vchádza básnik s upozornením na čas. Najmä na svoj vlastný, plynúci.

Básne (Radosť /keď mi dáš znamenie, Tesfo, 2012) písané zrelo, ako zrelo kráča muž, čo má za sebou diaľku (mimovoľne použijúc Bartošov slovník i jeho „metódu“ merania času priestorom). Básne bohaté na obrazy i odkazy.

Bola tu reč o dvojdomosti básnika a maliara. Nezriedkavá, no vždy iná a  inak oslovujúca. Bartoš vari naisto verbalizuje videné. Iní možno maľovali povedané. Veď aj tak sa dá, keď sa ilustruje kniha. Tu však máme do činenia s artefaktom. Knihou slova a obrazu v jednom. (Edícia Obraz a báseň. Zväzok druhý.) Ešte aj útržky básní na obrazoch (o útržkoch obrazov v básňach sa vari už tiež vravelo). A naporúdzi je aj definícia (Farebné panoptikum na šírke / šesťdesiatich rokov / obraz života a predstáv / zlialo na jediné plátno ; s. 66).

            Po predchádzajúcich knižkách, v ktorých sa básnik vyrovnáva so životnými stratami, v tejto nachádza. Nachádza dary pri nohách, mnohé z nich nám núka. Táto knižka nás presviedča, že nemohla neprísť. Je sviatočná i všedná, je naliehavá, no zároveň nič nevnucuje. Je presná. Je nenáhodná."

  Peter Mišák, básnik, publicista, literárny kritik

"Bartoš nevníma krajinu iba geograficky, ale najmä ako koncentrát významov, odkazov, kódov, zložitejších i jednoduchších obrazov. O svojom rodnom priestore, ktorý mu je zásobárňou reminiscencií, zážitkov, symbolom inšpirácií, nenávratných hodnôt, kultúrneho, najmä výtvarného potenciálu a spúšťačom dobrej nálady, násilne neinformuje, nepropaguje, on ho ľudsky a básnicky žije, literárno-výtvarne (pozri aj ilustrácie) utvára, mýtizuje, aj umelecky presvedčivo zhmotňuje i zduchovňuje. Lyrický svet zbierky autor konštruuje z citlivo vyselektovaných kultúrnych vzorov, moderne ponímaných tradícií a hodnôt, za všetky uveďme monumentalizovanú pozíciu básnikov, pastierov a ľudí z hôr v minulosti (Fatranské mystérium, s.28).

Napriek tomu, že sa modelovaná skutočnosť polarizuje časovo, hodnotovo, morálne a citovo, autorove básne patriace do okruhu vyznaní životu vyznievajú pozitívne, veď sa dalo (a bude dať) vždy počítať so vznešenosťou krásy, istou modifikáciou pre subjekt prijateľného sveta a nového života. Bartoš si čitateľa svojich textov natoľko váži, že mu v jeho "poblúdení" ponúka možnosť spolupociťovania radosti a harmonizovania reality, na čo využíva overenú obrazno-vecnú trojjedinnosť: pravé slová, "vodnú báseň" (akvarel) a mlčanie.

Jozef Tatár, spisovateľ a literárny vedec

2009
Solitudo
Obálka - Solitudo

„Touto knihou (Solitudo, PB-ART, 2009 ) umelecká hodnota Bartošovej poézie graduje. Autor ani pravidelnému príjemcovi poézie nič nedaruje, lebo bude musieť takmer v duchu stachovsko-odrušovských básnických asociácií prekonať nejednu dilemu nielen pri recepcii textov, ale aj pri ich interpretácii.“

Jozef Tatár, spisovateľ a literárny vedec

„Za ostatných šesť rokov štvrtá kniha hľadania i nachádzania... S výtvarným sprievodom básnikových koláží. A šikovným nápadom s anglickou mutáciou textov. Solídny grafický dizajn. Dobrá, poctivá knihárčina... keď menej je viac a nenápadná slovná hračka pridáva popri „troche soli“ decentnú štipku úsmevnosti. Hodnotný umelecký kúsok. Obsahom i tvarom.“

Peter Mišák, básnik, publicista, literárny kritik

 

2007
Obíď svoj deň
Obálka - Obíď svoj deň

"Práve blízkosť prírody, autorovo každodenné „obcovanie s ňou“ vo fyzickom i duchovnom ponímaní našich klasikov, stoja i pri zrode jeho knižne prozaických prírodných reflexii Obíď svoj deň (PB-ART, 2007), zloženej z dvoch denníkových zápiskov Len dopoly, potom von a Dobieha ťa kameň. Ich čítanie mi od prvého zápisu, otvárajúcemu pohľad na prebúdzajúcu sa jarnú prírodu a zaznamenávajúcemu prvú potulku s verným psíkom Dášou, evokovali ruského spisovateľa Michaila Prišvina, jeho „rosu života“, súčasťou ktorej sú jemné, lyricky ladené záznamy roka v prírode, prestúpené početnými reflexiami na denné životné situácie. Rovnakú skladbu majú aj Bartošove texty: okrem potuliek prírodou v nich zhodnocuje aj svoju každodennú skúsenosť pedagóga, občana, otca rodiny a nakoniec manžela, ktorý prichádza o milujúcu družku svojho života.

Prechody od lyrických záznamov potuliek prírodou v Bartošových zápiskoch plynule a nenásilne prechádzajú do popisu prozaických udalostí a často tvoria neoddeliteľný významový celok. Obnažovaním nervov nášho spoločenského bytia, mínusov nášho súčasného života a všetko prestupujúcou evokáciou prírodného diania (v mnohom určujúcom i naše životné postoje) pripomínajú tieto Bartošove záznamy reflexívne a epištolárne texty iného „vidiečana“ v našej súčasnej literatúre Ivana Kadlečíka.

PS. Skromné, až príliš skromné knižné vydanie tejto cennej knižky, nech vás neodradí od jej čítania. Pre mňa bolo zážitkom, ktorý v súčasnej slovenskej próze možno označiť za výnimočný."

Anton Baláž, prozaik

"Kratučké autobiografické prózy zachytávajú pestrú škálu autorových pocitov, názorov a životných skúseností – tentokrát ide o obrazy zo života maľované slovom. Pohodu, pokoj, pokoru, vtipnú a láskavú atmosféru striedajú okamihy smútku, rozčarovania, vzdoru, rebélie, ale i nostalgie a ďalšej nádeje, čo v nás pri čítaní knihy vyvoláva zvláštny pocit vnútornej harmónie a očisty.

Rodina, príroda a umenie sú pre autora najväčšími hodnotami. Tak ako príroda býva občas krutá a neúprosná (no bez postranných úmyslov), tak aj úprimnosť, otvorenosť M. Bartoša vnímavého čitateľa zasiahne na najcitlivejšom mieste. Ostré, sarkastické až karhajúce slová k nám Ľuďom nás možno pobúria, nahnevajú, no vzápätí si nás autor udobrí nežnými vyznaniami lásky svojim najbližším – manželke Anne i svojim synom. "

Slávka Sudorová, pedagóg

2006
Anna
Obálka - Anna

"Výnimočnú zbierku M. Bartoša Anna (PB-ART, 2006) charakterizuje textovo-výtvarná vyváženosť, v porovnaní s bežnou básnickou produkciou si vyžaduje čitateľa, ktorý je ochotný jednotlivé motívy ešte hlbšie precítiť. Ak sme v básnických zbierkach autora postrehli synkretizmus umení, v jeho ďalšej knihe – tentoraz prozaicko-esejistickej – sa čitateľovi rovnako oplatí sledovať prozaicko-básnické myslenie výtvarníka. Doterajší básnik sa predstavuje knihou výdatne lyrizovaných próz s názvom Obíď svoj deň (2007)."

Jozef Tatár, spisovateľ a literárny vedec

2003
Kto ťa pohladí

"Autor doplnil zbierku (Kto ťa pohladí, Knižné centrum, Žilina, 2003) ilustráciami komplementárnymi s básnickým textom - slovo a obraz sa spolupodieľajú na vytváraní umeleckého zážitku. Všadeprítomný inšpiračný zdroj krajiny a zeme sa tu dômyselne prekrýva s motívom ženy a erotiky tak, že sa ženské telo a jeho proporcie prirovnávajú k pohoriam a objavujú v skrytých alúziách na prírodné reálie. V kontexte takto ponímanej lyriky s výraznými ruralistickými a naturalistickými prvkami je vlastne žena synonymom zeme, zem metaforou ženy a žena i zem manifestáciou toho istého."

Jaroslav Vlnka, literárny kritik

"Bartošova umelecká práca so slovom i s obrazom je zrelá a silná, pôsobivá svojimi obsažnými výpoveďami, svojou formou a svojimi umeleckými kvalitami.

Bartoš vsadil myšlienkovo na nové objavovanie, nové odkrývanie a pripomínanie i obnovovanie starých hodnôt, sústredil sa aj s kritickosťou na pokrivenosť večných právd v súčasnosti, v svojich básňach i obrazoch upozorňuje na silu tradičných hodnôt ľudského úsilia – na cennosti najcennejšie pre život človeka na zemi – na múdrosť prírody, na zušľachťujúcu silu práce pre človeka, na podstatný význam rodiny a umenia v živote jednotlivca i spoločnosti."

Jozef Beňovský, literárny historik, múzejník

1985
S vami
"Básne zbierky S vami (Osveta, 1985) prezrádzajú, že ich autor je meditatívno-reflexívny typ. Veľmi blízko má k ironickému šľahu, k pitve chorého, pokazeného ľudského charakteru... " 

Zo záložky knihy

"Bartošovou témou je minipriestor jeho najbližšieho okolia, byt, činžiak, syn, deti, priatelia, ulica. Z nej sa snaží vyťažiť poetické čaro a významovú hĺbku. V zbierke však vidieť aj autorovu šancu, a to najmä v básňach, v ktorých postupuje formou výtvarnej kompozície a vizuálnej metafory, ...čo tvorí najsilnejšiu stránku jeho básnického naturelu." 

Pavol Plutko, literárny vedec
1976
V letokruhu
"Básnická zbierka  V letokruhu ( Východoslovenské vydavateľstvo, n.p., Košice, 1976) je autorovým knižným debutom. V tematickej rovine dedina-príroda-láska, ktorá je Bartošovi najvlastnejšia, sa jeho reč dokáže stávať skutočne básnickou a pritom prostou." 

Zo záložky knihy
Ukážky novej tvorby 2013
Literárne ukážky

Bájka a bájkar

Pred mnohými rokmi, keď bola bájka zdrojom múdrosti a poučenia a bájkar požíval úctu ľudí, spýtala sa ho bájka, ktorú práve vytvoril:
– Tvorca môj, som rada, že si ma stvoril a vdýchol mi život, len sa obávam, či sa vo svete ľudí nestratím.

– Tvoje obavy sú i mojimi, ale už je to tak, žiadne ľudské dielo nie je dokonalé a ľudia obyčajne čosi hľadajú, iné však nachádzajú, ba neraz až na spiatočnej ceste spoznajú, že ich doma čaká práve to, za čím dlho putovali.

– Myslíš si, že mám byť trpezlivá a čakať?

– To je dobrá stratégia. Každý si ide svojimi cestami, niekto po nich kráča rýchlo, iný pomaly, niekto veľa vidí, iný beží za vlastnou predstavou a máločo ho zaujíma. Potom nájde teba.

– A ty, keď ma vymýšľaš, najprv si pospomínaš, čo si videl, počul, alebo ma máš vo svojej predstave?

– Trochu v predstave, ale aj tá sa formuje z videného, zažitého, počutého, trochu ma vedie zvedavosť, lebo sa stáva, že až na konci sa mi ukážeš v jasnom svetle. Vtedy si príjemným prekvapením. Veľakrát sa k tebe vraciam, čo-to ti pridám i uberiem, cizelujem tvoj tvar. Ešteže tie zásahy nevnímaš, ušla by si. Ale čo si taká rozvravená?

– Každé dieťa sa pýta, ako sa narodilo! Ešte chcem vedieť, či ťa nebolí privádzať bájku na svet?

– To nie, stav tvorenia je veľmi vzácny a vzrušujúci, hoci podnet môže vyvolať aj bolesť, nenazval by som ho premýšľaním, je skôr vedomím, intuíciou a zvláštnou energiou, čo vedie k tebe.

– Som rada, keď mi povedia, že som pekná alebo múdra, hoci aj krátka a stručná.Aj mne sa vidí, že vyhovuješ ľudom v každej dobe.

Zápas o podobu diela zvádza každý tvorca. Ale priebeh a miera vynaložených síl nevypovedajú nič o jeho hodnote, o jeho úspechu alebo neúspechu. 

 

 

Krása a klebeta
Medzi ľuďmi pobehovala klebeta. Vždy niečo uchytila z úst ľudí, ktorí ľahkovážne vypúšťali slová, raz vyriekli to, o chvíľu zas ono, o deň o dva už svoje slová nepoznali a prijímali ich ako novinku. Klebeta sa rada tmolila práve medzi nimi, čo pochytila, to rozniesla k inej skupine klebetníkov:
– Viete, čo sa stalo? A počuli ste, vraj ju videli s tým i oným? Viete čo povedala o ňom? No tá ale vyzerá! Vraj zbohatol na ...
Najradšej si zgustli na kráse. Dráždila všetkých, ktorí si mysleli, že najlepšie vedia, čo je a aká má byť. Zväčša tak hovorili tí, ktorí si mysleli, že sú o ňu ukrátení, preto zaznávali jej význam. Vraveli:
– Nevídali, taká kráska! Ále, čo tam po nej. Z krásy sa nenaješ. Tá je len pre namyslencov, fifleny, čudákov a rojkov. Pre mňa, za mňa, nech si myslí, čo chce, ja ju neuznávam, pre mňa nemusí byť, – povedali poniektorí.
Klebeta sa rýchlo šírila, aby sa dostala do uší kráse: – Ej, ale ju uštipnem, aby si nenamýšľala, že je na svete najdôležitejšia! – povedala si.
Našla ju pri jazierku s uplakanou dievčinou, ako jej dohovára: 
– Zbytočne sa umáraš v žiali, kto ti povedal, že nie si pekná? Povedal tak iste len preto, že ti závidí tvoju jedinečnosť, odlišnosť, nezvyčajnosť. Zo skúsenosti viem, že tak si chcú zdvihnúť sebavedomie maloverní a tí, ktorých niekto ponížil. Dostala sa ti do uší ich klebeta, však?
Prikývla, priznala, že ju ohovorila jej priateľka.
– Pozri sa na svoj obraz, aký je krásny ešte aj na hladine vody! Aká je voda krásna aj vďaka tvojej tvári! Všetky veci, celé tvorstvo si ma prisvojilo, som im na úžitok, len u ľudí sa stretávam s nepochopiteľnými pochybnosťami, mnohí sa bránia prijať ma. 
Klebeta sa rozniesla do uší všetkým: 
– Počuli ste, krása je vraj všade! Krása je v tom, že každý z nás je iný. Krása je pozitívna energia. Žiari z vnútra. Všetci sú krásni. Ale ja som najkrajšia! – pomyslela si a letela ďalej za svojím podivným poslaním.
Krása sveta sa len pousmiala a ožiarila krajinu svojím skrášľujúcim svetlom. 
Krása a klebeta

Medzi ľuďmi pobehovala klebeta. Vždy niečo uchytila z úst ľudí, ktorí ľahkovážne vypúšťali slová, raz vyriekli to, o chvíľu zas ono, o deň o dva už svoje slová nepoznali a prijímali ich ako novinku. Klebeta sa rada tmolila práve medzi nimi, čo pochytila, to rozniesla k inej skupine klebetníkov:

– Viete, čo sa stalo? A počuli ste, vraj ju videli s tým i oným? Viete čo povedala o ňom? No tá ale vyzerá! Vraj zbohatol na ...

Najradšej si zgustli na kráse. Dráždila všetkých, ktorí si mysleli, že najlepšie vedia, čo je a aká má byť. Zväčša tak hovorili tí, ktorí si mysleli, že sú o ňu ukrátení, preto zaznávali jej význam. Vraveli:

– Nevídali, taká kráska! Ále, čo tam po nej. Z krásy sa nenaješ. Tá je len pre namyslencov, fifleny, čudákov a rojkov. Pre mňa, za mňa, nech si myslí, čo chce, ja ju neuznávam, pre mňa nemusí byť, – povedali poniektorí.

Klebeta sa rýchlo šírila, aby sa dostala do uší kráse: – Ej, ale ju uštipnem, aby si nenamýšľala, že je na svete najdôležitejšia! – povedala si.Našla ju pri jazierku s uplakanou dievčinou, ako jej dohovára: 

– Zbytočne sa umáraš v žiali, kto ti povedal, že nie si pekná? Povedal tak iste len preto, že ti závidí tvoju jedinečnosť, odlišnosť, nezvyčajnosť. Zo skúsenosti viem, že tak si chcú zdvihnúť sebavedomie maloverní a tí, ktorých niekto ponížil. Dostala sa ti do uší ich klebeta, však?

Prikývla, priznala, že ju ohovorila jej priateľka.

– Pozri sa na svoj obraz, aký je krásny ešte aj na hladine vody! Aká je voda krásna aj vďaka tvojej tvári! Všetky veci, celé tvorstvo si ma prisvojilo, som im na úžitok, len u ľudí sa stretávam s nepochopiteľnými pochybnosťami, mnohí sa bránia prijať ma. 

Klebeta sa rozniesla do uší všetkým: 

– Počuli ste, krása je vraj všade! Krása je v tom, že každý z nás je iný. Krása je pozitívna energia. Žiari z vnútra. Všetci sú krásni. Ale ja som najkrajšia! – pomyslela si a letela ďalej za svojím podivným poslaním.

Krása sveta sa len pousmiala a ožiarila krajinu svojím skrášľujúcim svetlom. 

 

 

Oči a myšlienka

Oči sa sústredene zahľadeli na jeden bod. Kto si ich všíma pozorne, ten vie, že pohľad teraz nechtiac klame, lebo neprítomné oči sa dívajú za povrch objektu, na ktorý sa upierajú. Keby skúmali charakter predmetu alebo priestor, pohybovali by sa.

– Najradšej som, keď vidím oči človeka lietať zo strany na stranu, sem i tam, keď krúžia po celom obzore a ešte sa pritom zužujú i rozširujú, vraví si myšlienka. Aha, hráme sa na naháňačku! – utvrdzuje sa v postrehu.

– Chceme si ťa zachytiť, lebo to, čo sme pred chvíľou videli, nám ešte nie je známe.

– Čakáte odo mňa odpoveď, či také čosi máme v pamäti?

– Dobre vieš, že stále vnímame, porovnávame, triedime a odosielame na zápis. Neuškŕňaj sa, veď si na nás závislá, väčšinu podnetov získavaš vďaka nám.

– Veď hej, neurážajte sa. Len som si spomenula na dávnu príhodu Krištofa Kolumba, ako sa domorodci Nového sveta dívali na more a približujúce sa plachetnice nevideli. Len šaman si všimol, že na niektorých miestach je voda sčerená plavidlami. Lode takisto nevidel. To sa vtedy moreplavcom dobýjalo neznámo!

– Nečuduj sa, väčšina ľudí sa díva a nevidí ani dnes. A nevídaných vecí denne pribúda. Nestíhame spracovať videné, nieto ešte pochopiť a správne uložiť do pamäti.

– Lebo my, myšlienky sme rýchlejšie, ľudské oči za nami nevládzu. 

– No, no, ešte sa nestalo, žeby sme nedošli tam, kde vy, aj keď letíte vpred rýchlejšie vďaka vynaliezanej technike. Keď si oblečiete priliehavú formu, prevtelíte sa do človečieho chápania, čoskoro sme spolu.

– Nesťažujem si, rada sa obliekam do priliehavých šiat, vtedy ľahko plyniem, pôsobím zaujímavo, upútavam pozornosť. Ale aj tak ma každý vidí ináč a chápe rôzne, a to je zábavné na ľudskej mysli!

 

Nové vedecké objavy čoraz s väčšími ťažkosťami nachádzajú stelesnenie na základe predchádzajúcich skúseností a videného.

 

 

Rieka a kameň

Rieka si vymyla akurátne koryto, ale kameň stojí v jej prúde a odoláva náporu. Musela by vytvoriť oblúk, aby ho obišla. Oba sú však neústupní.

– Kameň, rozdeľuješ moje vody, čeríš vlny, ktoré by plynuli pokojne, keby si tu nebol. Vyhliadni si iné miesto, ja ti pomôžem preplaviť sa tam.

– Rieka, ty si vkročila na moje územie, odjakživa som tu ležal, som v práve, ty sa odkloň a pusti vody medzi nové brehy!

– Životy vo mne by uhynuli, nie je ľahké spraviť nové koryto s dobrým dnom tak, aby bolo pevné, zdravé a čisté.

– Nemám kam ísť, ty si zmenila moje podmienky, moje telo je hladké a vlhké od tvojich vĺn ako brucho ryby. Pozri, ako sa voda na mne pekne zvlní a ožije, keď preniká vzduchom, keď sa mieša so svetlom!

– Viem, že som pekná i s kameňom v strede, len sa mi niekedy zdá, že priveľmi pútaš pozornosť mnohých, keď sa čľapkáš v mojich rýchlych vlnách. 

– Majú z nás radosť, prečo sa na mňa zase hneváš? Ryby sa rady pri mne skryjú, v zátočine oddychujú ...

 

Voda vyhladila tvrdý kameň a jeho tvar prevzal ladnosť vĺn. Vlny sa vlnia pozdĺž neho. Tak sa dva živly stretávajú v jednej harmonickej forme mnohým na prospech.